EN
SK
CZ
HU
DE
Megarozhovor s Tomom „durrrr“ Dwanom: 1. časť
Viem, že k pokru si sa dostal už na strednej škole. Ako vyzeral tvoj život v tom čase? Stredná škola je vo veľkej mierne systém veľmi rigidných pravidiel. To neznie veľmi ako tvoja šálka kávy.
Vždycky som bol človek, ktorý... bol ochotný nasledovať pravidlá, ale len do istej miery. Po určitom čase som sa vždy potreboval sptýať „a prečo to musím robiť práve takto?“ Na to vždy potrebujem dobrú odpoveď. Dokým ju nedostanem, tak nie som spokojný. Asi práve to mi učarovalo na pokri. Mohol som robiť rozhodnutia sám za seba namiesto toho, aby mi iní hovorili, čo mám a čo nemám robiť.
Ono, nie je to tak, že by som pravidlá a autority nemal rád z princípu. Ale musí tam byť to „prečo.“ Pri veľa veciach existuje pádny dôvod, prečo by sa mali robiť práve tak alebo onak a to mi nerobí problém nasledovať. Ale odmietam robiť niečo iba preto, že niekto povedal „takto to bude a hotovo.“ To cezomňa neprejde.
Bol toto teda ten hlavný dôvod, prečo si sa vydal na cestu hráča pokru? Alebo si sa skrátka do hry zamiloval tak veľmi, že inej cesty nebolo?
Ako hovorím, nevadí mi mať autoritu alebo nasledovať nejaké pokyny, pokiaľ sú rozumné a dávajú zmysel. Nikdy som nemal žiadneho šéfa, takže to neviem povedať s istotou, ale myslím, že ak by boli jeho požiadavky naozaj rozumné a zmysluplné, tak by som nemal problém s tým mať niekoho takto nad sebou.
Čo teda bolo nakoniec to hlavné, čo ťa na dráhu profesionála priviedlo? Pamätáš si nejaké obdobie, keď si mal 17, 18, 19 rokov a ty si sa rozhodoval, že čo teda ďalej, či sa teda pokrom živiť alebo robť niečo iné?
Niekedy v polke posledného ročníka na strednej som vložil na online herňu 50 dolárov a pamätám si, že na začiatku leta som už mal na účte pätnásť tisíc. Mojim snom v tom čase bolo kúpiť si s kamarátmi dom na pobreží New Jersey. Povedal som o tom mame a tá mi vysvetlila, že ak si nájdem prácu, tak sa to jedného dňa môže podariť.
A ja som bol taký, že... veď už mám 15-tisíc z pokru... dokonca mám pocit, že do konca leta som to vytiahol na asi tridstať. Ale to bolo samozrejme málo. Nasledovala vysoká škola v Bostone, a to sa mi spočiatku veľmi páčilo. Najmä ten sociálny aspekt štúdia, mesto, a aj niektoré predmety boli dosť fajn.
Problém bol v tom, že tie predmety, ktoré sa mi nepáčili, v tých som úplne horel. Nechodil som na prednášky, nechodil som na skúšky. Dokonca som potom musel ísť na nejaký letný kemp, kde som mal akože tieto veci dohnať a dorobiť si ich, aby som vôbec mohol v štúdiu pokračovať. Takže som robil toto, ale popritom som hral čoraz viac a viac pokru.
Pamätám si, že jedného dňa som si hovoril, že ak chcem, aby z toho naozaj niečo bolo, aby som poker mohol považovať za kariéru, tak budem musieť navyhrávať fakt šialené množstvo peňazí. A jedného dňa som sa pozrel na svoje výsledky v Poker Trackeri, v tom čase som hrával najmä $2/$4, čiže jeden buy-in bol $400 ... a svietilo mi tam, že som dovedna v pluse asi 300 buy-inov. Čiže $120,000. Mal som tam aj nejaké shoty na vyššie stakes, ale väčšina peňazí bola z $2/$4. Vtedy som si povedal „wow, toto je asi fakt cesta, ktorou by som sa mohol vybrať.“ A odvtedy už som sa venoval iba pokru a stúpal stále vyššie.
Ako poker vyzeral v tých časoch? Muselo to byť neskutočné.
Bolo dostupných omnoho menej informácií. To na jednu stranu znamenalo, že na viacej vecí človek musel prísť sám. Zároveň s tým však platilo, že aj konkurencia bola neporovnateľne horšia. Hry boli fakt veľmi soft.
A predpokladám, že táto tvoja vlastnosť, čo si pred chvíľou spomínal - analyzovať všetko a pýtať sa vždy „a prečo to má byť takto?“ - zohrala v dobe, kedy bolo výukových materiálov k pokru úplne minimum, kľúčovú úlohu.
Hej. Myslím, že tento prístup k veciam mi celkovo, nie len v pokri a vo svete hazardu, ale aj v živote, vždy bol veľmi nápomocný.
Robil som rozhovory s tvojimi dobrými kamarátmi Peterom Jettenom a Gabom Patgorskim a veľa hráčov vrátane nich, ktorí začínali v tom období hovorí, že najlepší spôsob, ako sa učiť a zlepšovať v pokri, bolo v tom čase rozprávať sa s inými hráčmi. Učiť sa jeden od druhého, analyzovať veci a vymýšľať stratégie spoločne. Najskôr na fórach a potom neskôr pri osobných stretnutiach. Mal si to podobne?
Vo veľkej miere áno, ale myslím, že v porovnaní s nimi som viacej času venoval štúdiu a analýze hry osamote. Prinajmenšom môžem povedať, že moje štúdium bolo z výrazne väčšej časti sólo, ako s inými hráčmi. Zhodnotil by som to tak, že svojou prácou som sa nenaučil o pokri až tak veľa, ale bolo to viacej, než vedela konkurencia. A až potom neskôr, skrz štúdium s kamarátmi, som sa dostal na naozaj vysokú úroveň.
Poker si aj v tejto veci vtedy prichádzal dosť veľkou zmenou. Takí tí old school profíkmi neboli nadšení, keď sa zrazu zaviedli kamery na snímanie kariet. Oni tie svoje ani nechceli ukazovať, pretože sa im nepáčilo, že teraz ľudia odhalia ich stratégiu. A tu ste prišli vy, nová generácia a začali ste si tvoriť stratégie spoločne. Všetko zdieľať, študovať, dávať si rady. Nemal si aj ty taký ten pocit, že možno by si nemal vyzradiť každú jednu vec a nechať si niečo aj pre seba?
Sčasti áno. Snažil som sa najmä o to, aby som bol obklopení hráčmi (vtedy napr. Phil Galfond alebo bratia Di Dang a Hac Dang), ktorým naozaj išlo o to, aby sme sa posúvali spoločne. Ktorí sa nesnažili získať informácie len preto, aby ich následne zneužili proti mne. Lebo to som v tej dobe vídaval často. Jeden hráč druhého prosil o nejaké tipy a rady, ale v skutočnosti sa len snažil prísť na to, ako tento človek hrá.
To, že som našiel správnych, šikovných ľudí, ktorým som mohol veriť, a s ktorými sme mali úprimní záujem na tom, aby sme to všetci dotiahli čo najďalej, to mi naozaj dalo asi najviac zo všetkého.
A potom prišlo obdobie výukových stránok.
Hej, jedného dňa sa Phil Galfond rozhodol, že všetkých naučí hrať poker (smiech). Ale asi sa tomu nedalo vyhnúť, skôr či neskôr to muselo prísť. No, samozrejme, pre poker ako celok to nie je dobré. Táto hra stojí na rekreačných hráčoch a keď sa všetci alebo väčšina dostane na určitú úroveň, vie to dosť rozhegať pokrovú ekonomiku.
A potom je tu ďalšia vec. Poker bol odjakživa hrou, ktorá bola lákavá tým, že každý mal šancu vyhrať. Keď dostanete poker do situácie akú vidíme vo full ring cash game, že pri stole sedí 8 vynikajúcich hráčov, tak ten deviaty, trochu slabší si prakticky ani neškrtne. To nie je dobre.
Preto sa mi tak veľmi páči Short Deck Hold’em. Je to niečo nové, niečo zaujímavé, misky váh sú v tejto hre opäť trošku vyrovnanejšie. Dobrí hráči majú v Short Decku stále slušnú možnosť vyhrávať, ale ešte majú všetci ďaleko k tomu, aby mali túto hru kompletne zvládnutú.
Okrem štúdia stratégie sa teraz veľa top hráčov púšťa do vycibrenia mentálnej stránky, mnohí meditujú, najímajú si rôznych mindset coachov. Ako k tomuto pristupuješ ty?
Som presvedčený, že meditácia a veci podobné meditácii vedia byť nesmierne prospešné. Osobne si myslím, že zatiaľ čo mi tieto veci veľmi pomáhajú v živote, na moju pokrovú kariéru nemajú až taký veľký dopad. Ale napríklad od Andrewa Robla som sa naučl jeho Robl Walk (smiech).
Robl Walk?
Andrew Robl má taký zvyk, že vždy keď prehrá nejakú veľkú partiu alebo sa necitíi po hande úplne v poriadku, ide sa prejsť. Ľudia sa mu zato smiali a ja som bol tiež jedným z nich. Ale párkrát som to vyskúšal a fakt to pomáha. Hlavne, keď hráte dlho jednu hru a potom sa zrazu začne hrať iná. Pamätám si také obdobie, že sme strašne veľa hrali Omahu a potom sme prešlina Short Deck. Vtedy som si rýchlo potreboval utriediť myšlienky, že čo mám vlastne robiť a tak, a tu mi Robl Walk dosť pomohol.
Aký bol tvoj vzťah k peniazom, keď si bol mladší a ako sa postupom času menil?
Vždy som bol veľkým fanúšikom kapitalizmu. Je to systém, ktorý síce nie je perfektný a má svoje chyby, ale stále je to podľa mňa to najlepšie, čo sme dokázali vymyslieť. Lebo ono to nie je také jednoduché, všakže. Myslím, je dobre, keď vám fakt, že dokážete zarobiť viacej peňazí, otvára aj viacej možností. Či už je to minúť ich pre seba alebo niekomu pomôcť alebo umožniť, aby vaša mama alebo manželka už nemusela chodiť do práce.
Som veľmi spokojný, že ja si tie peniaze môžem zarábať niečim čo ma baví. Aspoň teda väčšinu času. Keď sedím 30 hodín vkuse za pokrovým stolom, tak to nie je vždy až také príjemné (smiech).
Patril si vždy medzi tých ľudí, ktorí chcú viac a viac a viac? Hovorí sa, že keď dosiahneš určitú hranicu, tak z ďalšieho zisku už nie je taký pôžitok.
Pre mňa boli peniaze vždycky predovšetkým prostriedok, ako si zadovážiť veci, ktoré chcem. Nie je v tom oveľa viac. Niekedy, keď hrám nejakú session už druhý deň vkuse a pýtam sa sám seba, že prečo tu vlatne ešte sedím... moja odpoveď je často táká, že to proste za to stojí. Že ak si dám ešte kávu a potiahnem pár hodín navyše, tak sa tie zarobené peniaze rozhodne zídu.
Niekedy, keď mám obdobie, že som týždeň alebo dva vôbec nehral, tak mám na poker vcelku chuť a sedieť tam ma baví. Ale väčšinu času je to o tomto – že sa do toho dotlačím, lebo tie peniaze za to stoja. Hlavne si myslím, že sedieť za pokrovým stolom zase nie je až taká veľká obeta, aby to ten zárobok nevykompenzoval.
Lebo, ako som už naznačil, pre mňa platí, že viac peňazí = väčšia sloboda. A čím som slobodnejší, tým som štastnejší.