Lex Veldhuis Uncovered: „Úspech ma unavil viac než prehry. Dnes už ale viem, kto som“

Ako sa tvoj pohľad na seba zmenil od úplných začiatkov v pokri?

Myslím, že je to veľmi zaujímavá otázka, pretože keď som začínal, bol som veľmi mladý. Bol som trochu nešťastný z toho, kde som v živote bol, pretože som dokončil strednú školu a nevedel som, čo ďalej. Vybral som si univerzitné štúdium, ale nebol som s tým rozhodnutím spokojný. Nerobil som správne rozhodnutia a ani som presne netušil, čo chcem robiť.

Potom som našiel poker a mohol som do toho vložiť všetku svoju súťaživosť a túžbu zlepšovať sa. Keď som si uvedomil, že s pokrom sa učím aj o osobnosti, postupne som sa do toho viac a viac zamiloval. Stále som bol veľmi mladý – a keď sa stanete úspešní, máte pocit, že celý svet vám leží pri nohách. Myslíte si, že dokážete všetko. Takže je to zvláštne, pretože mám pocit, že som cez poker dozrel.

Naučil som sa veľa dôležitých životných zručností, musel som sa o seba postarať, zistiť, čo je vášeň, čo je drive. Ale potom to prinieslo aj celkom nové lekcie. Mám pocit, že som si prešiel dvoma obdobiami dospelosti. Neskôr v pokri, keď veci nešli tak, ako som chcel, som zasa nevedel, čo robím. Aj to bola dobrá lekcia. A potom som objavil streaming – a ten všetko spojil. Mal som pocit, že mám druhú kariéru v pokri a môžem robiť veci inak.

Kedy si cítil, že tvoj stream prerástol hranie samotné?

Aby som bol úprimný, myslím, že sa to stalo hneď v prvých pár streamoch. Hral som PLO cash games na PokerStars, ale nikdy som k tomu necítil vášeň. Hral som ako Supernova Elite, len aby som získal body. Vždy som hral poker preto, aby som sa stal najlepším. Aby som liezol na horu a skúšal hrať čo najvyššie stakes. Ale v PLO som len „robil čísla“, aby som nahral hodiny – a bolo to úplne neuspokojivé.

Keď Supernova Elite skončila, povedal som si, že skúsim streamovať. V prvom streame som hral 2.000$ PLO a myslel som si, že to ľudí bude zaujímať. A potom mi napísali, či by som nemohol pustiť Big 22, pretože chcú vidieť turnaj. Bol som prekvapený – radšej sledujú 22$ turnaj než 2.000$ cash game? Odpovedali, že áno.

Vtedy som pochopil, že ľudí baví tá cesta – turnaj má začiatok a koniec, cash game je nekonečná. Takže okamžite som vedel, že chcú turnaje. Nikdy som turnaje extra nemiloval, ale rozhodol som sa pre stream. Prvé štyri-päť rokov som stále rozmýšľal: „Čo je najlepšie, čo teraz môžem pre svoj stream urobiť? Čo je najhoršie? Čo mi chýba?“ Poker bol len niečo, čo som popritom robil. Zlepšoval som sa tým, že som hral, zbieral rady od kamarátov.

Jeden z mojich prvých nápadov bol „Blow Friday“ – každý robil bankroll challenge z nuly na tisíc, potom desaťtisíc. Mne to prišlo nudné. Tak som si povedal: „Každý piatok vám ukážem, ako idem z tisícky na nulu.“ Začal som hrať pre zábavu, piť pri tom, robiť show. Vždy som stream bral ako obsah, ktorý má baviť.

Máš stále energiu streamovať, alebo je to už niekedy rutina?

Keď streamujem, mám pocit, že hrám poker pred kamarátmi. 12 rokov som hral sám za počítačom, teraz deväť rokov streamujem a je to úplne iný pocit. Niekedy sa mi nechce hrať, ale chcem streamovať. Niekedy sa mi nechce streamovať, ale chcem hrať.

Keď mám pocit, že sa to opakuje, zastavím sa a poviem si: „Čo musím zmeniť? Nová hra? Nová výzva?“ Ak sa dva týždne budem cítiť, že je to rutina, radšej s tým prestanem, ako by som sa mal pretvarovať. Viem, že keď ma niečo nebaví, nebude to fungovať.

Cítiš rozdiel medzi svojou verejnou a súkromnou tvárou?

Od začiatku som si povedal, že budem sám sebou. Ak to ľudí baví, super. Ak nie, tak ani tak by to nefungovalo. Pozeral som streamy od roku 2009 – Starcraft, Dota, e-športy. Najviac sa mi páčili ľudia, čo ukazovali reálnu povahu – niekedy dobrú náladu, niekedy zlú. Nemám rád streamerov, čo sa stále tvária pozitívne.

Byť nonstop na kamere je ako byť v Big Brother – ak si poškriabeš nos, niekto napíše, že vyzeráš chorý. Ak ješ, píšu ti, že ješ divne. A ak hráš nejakú rolu, vyhoríš ešte rýchlejšie.

Aké osobné návyky ti najviac fungujú a na čom stále pracuješ?

Postupne sa snažím byť zdravší, fit a viac si dávať pozor na spánok. Posledné štyri-päť rokov sa v tom dosť posúvam, aspoň ako sa dá s dvoma malými deťmi. Mám štyri a pol ročného chlapca a dvojročné dievčatko, takže spánok nie je vždy jednoduchý.

Jedna vec, ktorú som si uvedomil s deťmi, je, že telefón je vlastne neustále práca. Stále môžem niečo riešiť – meetingy, plánovanie, výskum. Ale keď som s deťmi, chcem byť prítomný. Som oveľa presnejší v tom, čo chcem od práce a koľko energie tomu dávam. Kedysi som sa dokázal na niečo extrémne zamerať, ale ak by som mal vtedy lepšiu rovnováhu, mohol som byť ešte lepší hráč. Darilo sa mi, ale mohol som byť konzistentnejší.

Tiež sa učím prekonávať bariéry, keď chcem skúsiť niečo nové – nový nástroj, nový program. Používam napríklad Whoop, čo sleduje spánok a regeneráciu. Najprv som sa bál, že keď uvidím zlé výsledky, aj keď sa cítim dobre, začne ma to psychicky ťahať dole. Ale je to super – keď vidím, že som spal málo, viem si naplánovať tréning menej intenzívne.

Kedysi som nenávidel power naps. Pripadalo mi to ako strata času. Ale teraz, keď som unavený alebo mám pár nocí zlého spánku kvôli deťom, dám si krátky spánok – chcem mať dobré štatistiky a cítiť sa lepšie. Rád gamifikujem zdravie – cvičenie, spánok. Silový tréning je podľa mňa najlepší – pre držanie tela, metabolizmus, aj pre pocit, že si silný. Uvoľňuje endorfíny.

Mám rád aj pokojné chvíle – studené sprchy, meditáciu. Pomáha mi to prerušiť deň. A čo je dôležité – pochopil som, že keď makáš 18 hodín denne, je to možno skvelé na dva týždne. Ale ak sa pozrieš na päť rokov dopredu, musíš si dať pauzu, inak to neudržíš. Kedysi som si myslel, že len práca je cesta. Dnes viem, že oddych je tiež súčasť práce – robíš si priestor, aby si bol dlhodobo efektívny.

Ako sa ti zmenil život s rodinou a deťmi? Vieš ešte držať rovnováhu medzi prácou a súkromím?

Určite streamujem oveľa menej než kedysi. Predtým som šiel päť-šesť dní v týždni po desať hodín denne. To dnes už nejde. Tiež hrám cez deň. Ak by som hral v noci, skoro by som ich ani nevidel.

Zmenilo sa aj to, že som predtým išiel do práce naplno, potom bol úplne vyčerpaný a vo voľnom čase som iba sedel na gauči. Teraz chcem, aby voľno s deťmi nebolo len o únave. Chcem s nimi ísť von, hrať sa, byť s nimi naplno. Aj preto si po evente nechávam vždy deň voľna – aby som si upratal hlavu, prešiel sa, nerobil nič. Keď potom prídem domov, mám chuť povedať: „Poďme sa hrať!“ Nie len sadnúť si unavený a cítiť stres.

Čo ťa najviac prekvapilo, keď sa ti narodili prvé deti?

Možno je zvláštne, že pre mňa to nebola taká obrovská zmena v správaní. Päť rokov dozadu mi zomrel otec, ktorý bol dlhšie chorý, mal Parkinsona. A vtedy som si uvedomil, že ak mám zdravé telo, musím si ho vážiť. Že sa musím starať o seba fyzicky aj psychicky.

Takže keď prišli deti, nemal som pocit, že sa mi všetko obrátilo naruby. Skôr som cítil, že všetko, čo cítim, má väčšiu hĺbku. Že emócie sú silnejšie. Ale nebol to pre mňa moment, keď by som si povedal: „Teraz musím byť dospelý.“ To prišlo skôr – keď som začal streamovať a keď zomrel otec. Vtedy som začal brať život oveľa vážnejšie. Keď sa narodili deti, bol som už na stabilnom mieste.

Čo ti poker dal do normálneho života?

Naučil som sa, že vždy existuje šanca, že niečo nevyjde – a ako s tým pracovať. Keď cestujeme a zrušia rezerváciu v hoteli alebo neletí lietadlo, neznervózňuje ma to tak. Už viem, že sa to proste stáva.

Pamätám si kamaráta, čo chcel začať podnikať. Vraví mi: „Vezmem si úver, rozbehnem to, určite to vyjde.“ A ja som sa ho spýtal: „A čo ak to prvý rok nevyjde?“ On na to: „Ale ono to musí vyjsť.“  Pokerový mindset je iný – vždy počítaš s variantom, že to nevyjde. A keď sa to stane, hľadáš riešenie. Ak niečo nejde, jasné, môžeš sa cítiť zle, byť frustrovaný, ale keď vidíš, že to inak nejde, povieš si: „OK, tak to jednoducho  je.“

Naučil si sa dobre zvládať neúspechy? Ako si prijal fakt, že poker je plný zlyhania?

Myslím si, že to je jedna z najväčších lekcií, čo mi poker dal. Ľudia v normálnom živote často nedokážu pracovať s tým, že niečo nevyjde. V pokri je to na dennom poriadku. Naozaj verím, že pokroví hráči majú iný prístup – proste vieš, že niekedy prehráš, aj keď si hral perfektne. A že aj keď je to nepríjemné, nesmieš sa v tom zaseknúť.

Plánuješ v budúcnosti viac živých eventov ako Lex Live? Aká je tvoja vízia?

Chcel by som, aby Lex Live rástol, aby sa pokrová časť stále zväčšovala a prišlo viac ľudí z komunity. Chcem, aby sme to robili každý rok. Nemám chuť robiť nejaký nekomunitný pokrový event. Dvakrát ročne Lex Live by možno bolo príliš, hoci ak budeme mať dobrú štruktúru, možno sa tam časom dostaneme.

Ale pre mňa je dôležité, aby to vždy malo rovnakú atmosféru – aby to bolo komorné, priateľské, aby sa všetci cítili vítaní. Aby sa nestratila tá energia a pocit, že to je „naša“ akcia. V podstate je to len predĺženie toho, čo robím online. Nie je to o tom, že by som mal vášeň pre organizovanie eventov. Skôr ide o komunitu a spoločný zážitok s pokrom.

Keby si mal neobmedzený čas a peniaze, čo by si chcel vybudovať?

Veľká otázka… Keby som mal neobmedzený čas a prostriedky, určite by som robil veci pre komunitu. Možno by som vytvoril veľké komunitné centrum tam, kde žijem. Chcel by som miesto, kde by sme sa stretávali, kde by boli aktivity pre deti, kde by sme mohli robiť niečo užitočné.

A ďalšia vec, ktorá mi je blízka – osamelosť ľudí. Veľa projektov sa sústreďuje na deti, ktoré nemajú rodinu, alebo starších ľudí, ktorí zostali sami. Toto je niečo, čo by som chcel podporiť a pomáhať v tom.

Keby si sa mohol vrátiť a prehovoriť k svojmu 18-ročnému ja, čo by si mu povedal?

Povedal by som mu: „Proste sa uvoľni.“ Nemusíš sa zničiť tým, že sa snažíš za každú cenu naháňať zážitky. Ak to robíš správne, prídu samé a častejšie, než čakáš. Tiež by som mu povedal, aby sa viac staral o seba. Aby sa na chvíľu zastavil a premyslel si, či to, čo robí, je skutočne to najlepšie.

Ale úprimne – je to ako keď počúvaš rodičov. Aj keby som si to hovoril, asi by som aj tak nepočúval. Môj mladší ja by mi povedal: „Drž hubu, starý.“ Nič z toho, čo som zažil – všetky tie hlúpe rozhodnutia, zážitky, úspechy aj pády – by som vlastne nechcel vymeniť. Ak sa pozriem na to, aký som bol tínedžer a v akej situácii som bol, bolo by naivné myslieť si, že by som všetko spravil inak.

Ako sa ti páči tu v Bratislave a v tomto prostredí?

Je to skvelé. Pýtal som sa ľudí z komunity, ako hodnotia miesto – hotel, kasíno Banco – a všetci dávajú deviatky, deväť a pol z desiatich. Mali sme už štyri rôzne lokality pre Lex Live a stále sa trochu sťahujeme. Ale myslím, že je veľká šanca, že sa sem vrátime. Je to krásne mesto – pokojné, v starom meste nie sú autá, iba chodíš pešo, sú tam krásne námestia, architektúra. Skvelé jedlo, milí ľudia.

Vždy som chcel ísť do strednej alebo východnej Európy a objavovať menej známe mestá. Väčšina ľudí ide do Madridu, Londýna, Barcelony, Paríža, Ríma… Ja som chcel vidieť Sofiu, Ľubľanu, Bratislavu, Tallinn, Rigu. Som úprimne nadšený, že to môžem ukázať aj komunite. A teraz, keď tu som, ani sa mi nechce odísť. Úprimne – naozaj to tu milujem.

Sledujte Lexa na jeho sociálnych sieťach:

• X - https://x.com/LexVeldhuis 
• YouTube - https://www.youtube.com/@LexVeldhuisTV
• Instagram - https://www.instagram.com/lexveldhuis
• Twitch - https://www.twitch.tv/lexveldhuis