História WSOP: Rok 1975 – Triumf „Námorníka“, tajná dohoda a éra zlatých náramkov

Vznik tradície zlatého náramku
 

Hoci prvý zlatý náramok v histórii dostal Johnny Moss po víťazstve na Main Evente v roku 1974, až ročník 1975 ho ustanovil ako trvalú a jedinú trofej pre víťazov všetkých podujatí, čím nahradil strieborné poháre či taniere. Od tohto momentu sa náramok stal pre každého hráča „pokrovým svätým grálom“ a tradíciou, ktorá pretrvala ďalších 50 rokov.

Organizátori sa v tomto roku rozhodli pre strategický krok. Znížili počet predbežných turnajov na štyri a oproti predchádzajúcim rokom klesli aj buy-iny v side eventoch. Cieľom bolo, aby sa hráči mohli plne sústrediť na Main Event a pokúsiť sa zlomiť predchádzajúce rekordy v účasti.

Dominancia veteránov i nové tváre
 

Hneď prvý turnaj ukázal, že „stará garda“ ešte nepovedala posledné slovo. Úradujúci šampión Johnny Moss nenechal nikoho na pochybách o svojich kvalitách a podujatie odštartoval rovnako ako končil to predchádzajúce. V prvom evente 1.000$ Seven-Card Stud, nenašiel premožiteľa medzi 44 účastníkmi a odniesol si celých 44.000$. Bol to jeho piaty zlatý náramok, čím navýšil svoju dominanciu na čele poradia víťazov.

Druhý turnaj ovládol Sam Angel. Víťaz Razzu mal jeden z najzaujímavejších životných príbehov. Do sveta veľkého pokru sa dostal vďaka tomu, že pracoval ako osobný šofér pre legendárneho Nicka „The Greek“ Dandalosa. Aby si vybudoval bankroll, predával šperky a postupne sa stal špecialistom na Razz. Práve v tejto disciplíne získal oba svoje náramky, keď v rovnakom turnaji triumfoval aj na WSOP 1973.

V treťom turnaji zahviezdil vtedy 34-ročný Billy Baxter, ktorý sa stal najmladším víťazom náramku v dovtedajšej histórii WSOP. Baxter bol gamblerom od štrnástich rokov, kedy začínal ako biliardový hráč. Titul v roku 1975 bol prvý z jeho siedmych budúcich náramkov. Baxter sa preslávil nielen skvelými výsledkami, ale aj vyhraným súdnym sporom proti daňovému úradu (IRS), vďaka čomu sa pokrové výhry v USA začali zdaňovať nižšou sadzbou. Dodnes mu za to môžu ďakovať tisíce hráčov.

Posledným turnajom pred Main Eventom bol 1.000$ NLH, ktorý vyhral Jay Heimowitz. Bol to vyslúžilec z armády, ktorý zanechal vojenskú službu po tom, čo v súkromných hrách proti ostatným vojakom vyhral vyše 10.000$. Heimowitz nezostal len pri jednom titule. Časom obohatil zbierku na šesť náramkov, ktoré získal v štyroch rôznych desaťročiach. Okrem neho to dokázali len tri ďalšie legendy Billy Baxter, Phil Hellmuth a Daniel Negreanu. 

Main Event s novými pravidlami
 

Hlavný turnaj s buy-inom 10.000$ prilákal 21 hráčov, čo znamenalo rekordný prizepool 210.000$ určený výhradne pre víťaza. V roku 1975 bolo zavedené nové, neskôr zrušené pravidlo: každý hrací deň bol striktne obmedzený na osem hodín. Cieľom bolo predísť vyčerpaniu hráčov, čo však viedlo k tomu, že Main Event trval v tom čase rekordných päť dní.

K finálovému stolu si zasadla šestica hráčov. O titul sa neúspešne pokúšal napríklad Jesse Alto, ktorý hral celkovo na siedmych finálových stoloch Main Eventu a napriek tomu nikdy nezískal ani jeden náramok či elegantný biznismen Crandell Addington, ktorý prehral v heads-upe rok predtým s Johnny Mossom.

Víťazom sa stal Bryan „Sailor“ Roberts, člen legendárnej trojice texaských „road gamblers“, ktorú tvoril spolu s Doyleom Brunsonom a Amarillom Slimom. Svoju prezývku získal vďaka službe v americkom námorníctve počas kórejskej vojny. Roberts bol známy svojou vášňou pre život, ženy, večierky a hru bridž. Medzi hráčmi bol obľúbený a napríklad T. J. Cloutier naňho spomínal ako na mimoriadne štedrého človeka, ktorému v Las Vegas „každý niečo dlhoval“.

Rozhodujúca ruka a tajná dohoda priateľov
 

Finálový heads-up sa odohral medzi Sailorom Robertsom a Bobom Hooksom, manažérom z Horseshoe a Robertsovým dobrým priateľom. Roberts vstupoval do duelu s masívnym vedením 3:1 v žetónoch.

V rozhodujúcej ruke sa hráči dostali do all-inu už na flope 7 h 6 c 2 c. Sailor Roberts bol krok od titulu, keď držal J s J h a Bob Hooks J c 9 c. Turn 9 s a river T h potvrdili víťazstvo Robertsových jackov. Hooks športovo uznal prehru a vyhlásil: „Milší chlap vyhrať nemohol“.

Čo však vtedy nevedel ani sám Benny Binion, bola tajná dohoda medzi finalistami. Roberts a Hooks sa vopred dohodli, že si výhru rozdelia na polovicu. Hlavným dôvodom bol strach z daňového úradu (IRS), ktorého sa obávali všetci profesionálni hráči. Sailor aj Hooks si uvedomovali, že výhra 210.000$ pre jedného človeka by zaručene pritiahla nechcenú pozornosť.

Oficiálne zdroje však dnes ukazujú, že si Sailor Roberts za víťazstvo odniesol celú sumu 210.000$, čo bola v tom čase najvyššia výhra v histórii WSOP. Hoci bol považovaný za jedného z najlepších hráčov svojej doby, toto víťazstvo bolo jeho posledným veľkým triumfom na WSOP. Roberts zomrel v roku 1995 na následky hepatitídy a cirhózy pečene a v roku 2012 bol posmrtne uvedený do Poker Hall of Fame.

Viac z histórie WSOP

História WSOP: Rok 1974 – Návrat Johnnyho Mossa na trón a zrod ikonických náramkov

História WSOP: Rok 1973 – Triumf Puggyho Pearsona a nástup televíznej éry

História WSOP: 1972 – Kontroverzné víťazstvo Amarillo Slima

História WSOP: 1971 – Prvé freezout turnaje

História WSOP: Rok 1970 - Prvý svetový šampión zvolený hlasovaním

Zdroje: Wikipedia, WSOP, The Hendon Mob, NolanDalla, PokerListings