Obrovský svet pod povrchom
Pátranie po tomto podzemnom svete nie je vôbec náročné. Táto rozsiahla sieť protipovodňových tunelov, postavená v 90. rokoch, sa tiahne celou oblasťou Las Vegas Valley a dosahuje dĺžku až 1000 kilometrov. Hoci sú tunely určené na odvod dažďovej vody, ktorá sa v púšti hromadí len pár dní v roku, väčšinu času slúžia ako útočisko pre bezdomovcov a ľudí závislých od drog.
Dôvody, prečo sa ľudia uchyľujú do tohto nebezpečného labyrintu, sú rôznorodé ale takmer vždy tragické. Čoraz viac ich tam končí kvôli rastúcim životným nákladom, keďže nájomné v južnej Nevade vzrástlo v posledných rokoch o desiatky percent. Mnoho z nich sú pôvodne turisti alebo ľudia, ktorí prišli do Vegas hľadať šťastie v zábavnom priemysle, no pri hazarde prišli o všetko a ostali bez peňazí.
Okrem ekonomickej situácie sa bezdomovci skrývajú v tuneloch aj z iných dôvodov. Je to miesto, kde sa môžu skryť pred políciou a jej neustálymi raziami, ktoré sa zintenzívnili po rozhodnutí Najvyššieho súdu o presadzovaní zákazu táborenia na verejnosti. Rovnako sú tunely jediným útočiskom pred extrémnym počasím – v lete poskytujú ochranu pred teplotami, ktoré môžu dosiahnuť až 50 °C, a v zime zase pred mrazom a snehom.
Hra o prežitie
Jeden z vchodov do labyrintu protipovodňových tunelov sa nachádza len kúsok od nablýskaných hotelov ako Caesars Palace a Rio a je dokonalým kontrastom dvoch absolútne rozdielnych svetov. Už pri vstupe do tunelov natrafíte na ľudí prosiacich o pomoc alebo hľadajúcich drogy.
Nie všetci v podzemí žijú rovnako. Napríklad Joe a Renée si našli svetlé miesto v kratšom tuneli, kde na svojom matraci vytvorili akúsi idylu. S chladničkou a kempingovými stoličkami to vyzerá ako krátka kempingová dovolenka. Hoci sa Joe navonok tvári bezstarostne, jeho idylka sa začína rozpadať, keď si zapáli fajku s metamfetamínom. Hovorí o tom, že kedysi bol nádejným hudobníkom, no prestal ho baviť život na cestách a teraz si užíva ničnerobenie. Hovorí tiež o nebezpečnom fentanyle, ktorý sa pridáva do drog, o závisti a o tom, že mať pri sebe peniaze je životu nebezpečné. „Každý tu má svojich démonov,“ dodá so smutným úsmevom.
O kus ďalej môžete stretnúť aj muža ako je Big T. Na prvý pohľad dôchodca, no v skutočnosti má len 45. Už dvanásť rokov žije v útrobách jedného z tunelov, hlboko, až kilometer a pol od vstupu. Život v podzemí ho za túto dobu zmenil na nepoznanie.
Jeho životopis by vydal na hollywoodsky film: matka bola prostitútka, otec gangster. Big T. sa rozhodol ísť v jeho stopách a z hotela Hilton pred rokmi ukradol veľa peňazí. Teraz obracia prázdne vrecká a hovorí: „Toto je všetko, čo mi zostalo.“ Jeho príbeh je plný tragédie a stratenej nádeje. So slzami v očiach hovorí o svojej priateľke, ktorá v tuneloch zomrela pred rokom a pol. Tento tvrdý muž, ktorý prežil viac než väčšina z nás, sa pri spomienke na stratu neubráni slzám.
A to je len pár zo stoviek životných príbehov, ktoré sa odohrávajú v tieni “Mesta svetiel”. Život v tuneloch je temným svedectvom toho, že aj v meste plnom obrovských výhier sa dá klesnúť na úplné dno. Zatiaľ čo turisti hrajú o milióny, obyvatelia tunelov hrajú každý deň svoju vlastnú hru. A v nej je najväčšou výhrou holý život.
Z pekla späť na svetlo
Najsilnejším a najkomplexnejším príbehom, aký v tuneloch objavíte, je ten od Roberta Bangharta. Dnes pracuje pre charitatívnu organizáciu Shine a Light ako viceprezident pre komunitnú integráciu a pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli v rovnakej situácii, v akej bol kedysi on. Robert bol bezdomovcom päť rokov, z toho dva roky žil v tuneloch. Od tínedžerského veku bol závislý od heroínu a metamfetamínu. Život v podzemí prirovnáva ku knihe „Pán múch“, kde je násilie na dennom poriadku.
Jeho pád na dno bol postupný a nenápadný. „Nevšimneš si to, pretože si postupne zvykneš na čoraz nižšiu úroveň,“ vysvetľuje. Už ako 17-ročný skončil vo väzení. Po prepustení spal u kamarátov, potom v útulkoch a nakoniec skončil v tuneloch. Vtedy to pociťoval ako úľavu. Mal „svoje miesto“, kde ho nikto neotravoval. Bez hodín a denného svetla však stratil pojem o čase a realite. „Bol som stratený,“ spomína. „Všetko bolo nepredvídateľné a náhodné. Niekedy som sa niekde zobudil a nevedel som, kde som. Všetko sa rozpadalo a drogy to zhoršovali.“
Z tohto pekla ho dostalo až brutálne napadnutie, pri ktorom ho traja muži dobodali a nechali umierať. Prežil len vďaka náhodnému pracovníkovi, ktorý ho našiel a zavolal sanitku. „Mal som nôž zapichnutý v nohe, sekera ma trikrát zasiahla do hlavy. Mal som rozbitú čeľusť a roztrhanú pečeň,“ spomína. Dlho balansoval medzi životom a smrťou.
Prežil a po dlhej rekonvalescencii sa rozhodol zmeniť svoj život. „Odvtedy som čistý – okrem asi 60 recidív,“ priznáva s dávkou sebareflexie. Návrat do normálneho života bol pre neho náročný. „Trvalo mi mesiac, kým som si zvykol spať v posteli,“ hovorí. „Musel som sa naučiť platiť účty či vynášať smeti.“
Dnes navštevuje tunely a snaží sa pomáhať. Verí, že aj ten najmenší rozhovor môže zasadiť semienko zmeny. „Vždy im nechám svoje číslo a poviem, že mi môžu zavolať, keď budú pripravení,“ hovorí. Väčšina z nich nikdy nezavolá, ale Robert sa nevzdáva. Pre neho je to boj, ktorý má zmysel.
Las Vegas: dve tváre jedného mesta
Kým hore na Stripe sa točia miliardy dolárov a ľudia oslavujú víťazstvá pri pokrových stoloch, len pár metrov pod nimi bojujú iní o jedlo, čistú vodu a prežitie ďalšej noci.
Tunely Las Vegas sú mementom: za každým leskom sa skrýva tieň. A tak ako pri pokri, aj tu platí, že karta sa môže veľmi rýchlo obrátiť.
Zdroj: Wikipedia, Shine a Light LV, Deseret News, NZZ
