EN
SK
CZ
HU
DE
Marián Flešár: Odjakživa som súťaživý, v Košiciach vedia, že dealy u mňa neprejdú
Marián, nedá mi začať inak ako veľkou gratuláciou! Je to veľký úspech, tvoja životná trefa, a si prvý Slovák, ktorému sa podarilo vyhrať Main Event SSOP. Rozprávame sa deň po, ako sa cítiš?
„Po ceste určite unavene, lebo ja nie som z tých nočných vtákov, že vedia cez deň dospávať. Ja či prídem o tretej alebo o piatej o tej pol ôsmej už nespím. Prišiel som o tej tretej a o pol ôsmej som bol hore. Ono to potom chýba predsa len, keď sa to nakumuluje dva-tri dni. Ešte tá cesta potom vo vlaku taká nezáživná. No a čo sa týka toho turnaja a úspechu, život mi to nezmení síce, ale samozrejme som vďačný. Zuzka (pozn. red.: Zuz Mik) mi hovorila, že som jediný Slovák čo to vyhral, to som ani nevedel. Ona z toho mala väčšiu radosť ako ja (smiech).“
Ako si trávil čas vo vlaku? Do Košíc je to dlhá cesta.
„Už to nie je také strašné, štyri a pol hodiny. Čítam veľa historické časopisy, tak som si kúpil Historickú revue. Takže to a lúštil som krížovky. Musel som jednu za druhou už potom lebo už ma bralo všelijako, a ja neviem spať posediačky, tak lepšie mi bolo keď som sa tam tak trošku zabával.“
Vráťme sa k festivalu. Hral si aj nejaký iný event okrem Main Eventu?
„Nie, prišiel som vlakom v sobotu. Ja to mám tak akurát fajn zladené, o siedmej mi ide z Košíc IC, prichádza do Bratislavy 11:35, tých 15 minút peši do Crowne Plaza je akurát na také rozhýbanie sa po tom sedení. Ubytujem sa a o takej pol jednej už hrám.“
To už máš takú rutinu.
„Áno, tak to prevádzkujem. Tým pádom nestíham hrať niečo iné.“
Postúpil si na jeden náboj?
„Nie, mal som tri. Ten o dvanástej bol na dva náboje a postúpil som z večerného.“
Aká bola potom tvoja cesta turnajom, cítil si sa komfortne? Mal si šťastie na dobré seatingy?
„Tie prvé dva náboje boli také všelijaké, už som bol taký z toho na nič. Ale išiel som do toho večerného a tam som sa potom chytal dobre. Urobil som celkom slušný stack si myslím, v tom prvom dni. V tom druhom som urobil dakde cez milión. A potom som mal na stole Riša (pozn. red.: Richard Miklošovič), my sa poznáme z turnajov, sme kamaráti. On mal tiež okolo milióna. Prišiel k nám na stôl potom taký Ukrajinec alebo Rus, ktorý veselo popíjal. A už nakradol tie chipy, zrejme potriafal. Tak sme si povedali, že dakto ho zoberie, uvidíme že kto. Hovorím, že medzitým môže niektorého z nás (smiech). Na to otvoril, Rišo ho docalloval a ja som mal na ruke esá. Tak som mu to re-raisol, ten Ukrajinec prekvapivo zahodil a Riša s eso koňom nič lepšie nenapadlo, tak to pushol. Potom mi hovoril, že si myslel, že mám taký stredný pár. S esami som to callol, tak som ho zobral, a potom som mal také tri milióny a už to šlo v pohode. Ja už keď mám chipy a tie blindy sú vyššie tak to je pre mňa dobrá situácia, už to viem tlačiť.“
Keď si vstupoval do finálového dňa, cítil si sa pod tlakom pay jumpov?
„Nie nie, čo sa týka peňazí, ja to vôbec neriešim. Sú to chipy pre mňa, ktoré potrebujem rozmnožovať. Možno aj z toho titulu, že dosť hrávam vyššie cashovky a asi som si na to zvykol. Aj keď teraz hrávam viac turnaje, teraz je ich veľa zaujímavých aj v Bancu v Bratislave aj v Košiciach. A tých cashoviek je menej, už je asi menej peňazí v obehu. Tí čo chodili hrávať, tak ich už asi tí regulári vyzbierali a už sa im nechce hrať a odovzdávať peniaze.“
Pred finálovým dňom si už vedel proti komu budeš hrať, zvykneš si študovať hráčov? Mal si pred niekým rešpekt?
„Neriešim to nejak extrémne. Vedel som zhruba, kto tam je. Videl som tam meno Nano, ale ja som si myslel, že to je jeho brat. Ale tento je slabší, a ten brat nepostúpil, ten je bomba hráč. No a tento, furt som videl, že vypadával a chodil s lístkom a určite sa aspoň 6-krát kúpil. No a myslel som si, že bude dobrý, keď sú bratia. Asi bol dobrý keď sa tak ďaleko dostal ale podľa hry nebol nič extra. V úvode toho finálového stola som mal habadej chipov, v osmičke som mal nejakých desať miliónov a druhý mal nejakých šesť. Tak som ich tam tlačil, vychádzalo mi to, zahadzovali mi, zväčšoval som stack. A samozrejme ten Nanos, ten jeho brat, pozeral ten stream. A potom im Grékom asi vyčistil žalúdky, že takto to nejde, že ich rozoberiem. Sami od seba by to nezmenili, on im tam aj kričal, dirigoval ich počas hry. Tak začali hrať inak potom a ja som musel preladiť. To mi potom aj kamaráti povedali, že ma potom re-raisovali s takými kartami čo mi predtým zahadzovali.“
Do heads-upu si šiel práve so spomínaným Nanosom. Začínal si ako underdog, no všetko sa asi otočilo po tej hre so sedmičkami proti flush draw.
„Hej lebo predtým bol pomer tak 1:3, ja som mal desať miliónov on mal okolo tridsať. Takže jemu sa to celkom dobre hralo, aj keď som ho trošku tlačil. Ale až tak mi karta nešla. A už som si potom povedal, že musím urobiť double, lebo inak budem strácať a odídem. Tak som to tam pushol a nebol to žiadny nuts, veď tam bolo eso queena. Jasné, že to callol, mal to callnuť s tým flush draw a chvalabohu to nevyšlo. Potom už to bola iná hra, zatiahol sa a už to nehral tak odvážne, už to hral tak po svojom, slabšie.“
Ako si ty na tom s heads-upmi? Veríš si v nich?
„V Košiciach už vedia, že ja keď som napríklad v posledných piatich, tak ani nenavrhujú deal, lebo vedia, že to neprejde. Ja si v heads-upoch všeobecne verím. Aj teraz mi navrhoval, že si to rozdelíme. Ale čo mňa to malo zaujímať, keď sme mali pomer 1:3. Tak hovorím, že dobre, môžeme sa rozdeliť na polovičku a hotovo. Tak samozrejme, že to odmietol (smiech). Ja sa nikdy nedelím ani nedovolím zaplatiť bublinu, veď bublina je na to aby sa na tom zarábalo. Aj prvý deň som mal na bubline nejakých štyristotisíc a končil som cez sedemsto.“
Aké máš ďalšie pokrové plány?
„Kamarát ma volá, aby sme šli teraz na ten milión do Rozvadova. Tak uvidím, či sa mu podarí ma prehovoriť, nechce sa mi až tak. Je všetkých svätých a sestry chcú aby sme išli na hroby. Uvidím, keď to prehodím, tak pôjdem asi. A o týždeň je znovu ta poľská tristotisícka.“
Ešte by som tak „zabrdla“ do tvojej minulosti, predsa hráš už dlhé roky. Ako si sa ty dostal k takému profesionálnemu pokru?
„Ja som bol kartár odjakživa, po otcovi. Otec bol veľký mariášista. Tak mariáš som sa naučil od neho, hrával som ho na výške, na vojne, tu s kamarátmi. Mariáš je super hra na rozmýšľanie. No a poker keď začal v Košiciach, to ešte Banco ani nebolo. S Marekom Krupárom z Banca sme sa stretli v iných kluboch, ešte ako s hráčom. On hrával ešte ten šesťkartový poker, to sa tu v Košiciach vraj za socíku hrávalo za veľké peniaze, že ľudia autá domy prehrávali. Samozrejme inak postavení ľudia. Ten som nikdy nehral. Ale potom taký kamarát mal reštiku a mal tam taký salónik, on bol taký nadšenec pokru. Raz sme tak boli s kamarátom niečo popiť a pozeráme, že čo to tam a zistili sme, že hrajú poker. Vtedy som nemal o pokri ani šajnu. Trošku sme to naštudovali a potom sa začali vytvárať pokrové kluby a v kasíne sa otvorili turnaje. Až Marek urobil najprv Monte Carlo, ktoré prerástlo do Banca. Potom sme chodili aj do Bratislavy. Počítali sme nejaké knihy, pokecali ohľadom toho a potom sa to tak zväčšovalo.“
Ešte ta ten poker po toľkých rokoch baví?
„Pre mňa je poker určite zábava, ale je to o peniazoch. Ale nie je to o peniazoch tak, že by som tam sedel a vysedel si pár tisíc a odišiel aby som neprehral. Keď je dobrá partia v cashovke, viem byť do rána, a ešte aj do druhého rána. Ale musí to byť ozaj dobrá partia. Ja potrebujem aj ten kontakt. Neznášam sedieť s takými ľuďmi, čo po prvé sa tam s nikým nebavia a zabíjajú čas čítaním nejakých bludov na internete a po druhé nič nehrajú. Len kuknú karty, nepozerajú na hráča ani na nič. To ma nebaví. Aj keď ja som odjakživa športovec, tam som súťaživý.“
Aké športy si robil?
„Viac menej všetko od futbalu, volejbal, squash. Aj teraz športujem. Nikdy som nerobil šport vrcholovo, ale robil som ho na takej vyššej strednej úrovni. Tým pádom nie som nejaký zničený z vrcholových tréningov. Ale keby som chcel, viem si hocikedy odbehnúť polmaratón, zaplávať 2000 metrov. Maratón už by som musel natrénovať, lebo ozaj som súťaživý a tam by som sa už dal strhnúť a to už sa tam nechcem zničiť. Myslím si, že aj teraz by som polmaratón urobil za takých 1:40, mám ho za 1:35. Ja si tak aj chodím zabehať kvôli sebe. Stále robím všetky športy, trikrát do týždňa squashujem, v lete plávam, v zime lyžujem a tak. Také sezónne športy, nebudem v zime plávať a v lete sa nebudem dakde do Japonska hrnúť na ľadovec.“
Marián, ďakujeme za rozhovor a držíme palce na ceste k ďalším úspechom!